Pétepáci stavali bystrické sídlisko Fončorda
Jedno zo sídlisk v Banskej Bystrici začali stavať ľudia, ktorí boli na vojne za trest v tzv. pomocných technických práporoch.
BANSKÁ BYSTRICA. Nadránom 14. apríla 1950 Dominika Kaľatu, študenta filozofie v Děčíne, spolu s ďalšími zobrali policajti.
Z pomocného technického práporu, ako komunisti nazývali vojenské tábory nútených prác, vyšiel o takmer tri a pol roka.
Aj redemptorista Ján Janok skončil v tzv. farárskej rote. Bola oddelená, aby „vatikánski špióni“ nekazili vojakov. Pri Zvolene stavala letisko a byty pre dôstojníkov.
Majora Františka Martoša zbavili hodnosti a prepustili z armády za to, že verejne žiadal odpolitizovanie armády a dodržiavanie Helsinského dohovoru.
Desaťročia žil pod neustálym dozorom vojenskej tajnej služby. Po revolúcii rehabilitovaný plukovník pracoval na reforme armády.
Profesor histórie Jozef Šimončič nevie, prečo ho zobrali do tábora nútených prác. Po vyše dvoch rokoch práce sa dostal do drevených barakov v Banskej Bystrici. Staval sídlisko Fončorda.
Mysleli si, že idú na Sibír
Janok, Martoš a Šimončič sa v stredu znova stretli v Banskej Bystrici pri odhaľovaní pamätnej dosky a spomínali.
„Mysleli sme si, že ideme na Sibír, ale odviezli nás do mestečka Bohosudov. Na druhý deň zavelili, všetci do roboty! To už bol naozaj koniec štúdia,“ spomína si Dominik Kaľata, dnes už jediný žijúci biskup - petepák.
Študenti filozofie vyrábali v kaolínke niekoľko mesiacov elektrické súčiastky.
Odtiaľ ich previezli do Komárna, potom do Podbořian pri Žatci, odtiaľ ku Sliaču. Stavali kasárne, dôstojnícke byty, letecké dráhy, hangáre pre stíhačky MiG. Po troch rokoch už stavali sídlisko Fončorda.
„Boli sme mladí, plní energie, dalo sa to vydržať. Jedla sme mali dosť. Nesnívali sme, brali sme realitu tak, ako bola a snažili sme sa ju využiť. Popri robote som študoval. Boli tam aj českí profesori teológie, tí nás skúšali,“ hovorí Kaľata.
Keď urobil skúšky, odišiel cez dovolenku do Bratislavy, kde ho v roku 1951 vysvätil tajný biskup.
Komunisti Kaľatu dvakrát zavreli za protištátnu činnosť. Dva roky z ôsmich mu odpustili v roku 1968 pri amnestii.
Boží plán
„Politické školenia boli tvrdé. Unavení sme sa držali za opasky a čítali sme Leninov Krok vpred, dva kroky vzad. Hádali sme sa, či je to Božie riadenie, alebo dopustenie. Bol to Boží plán,“ hovorí Jozef Šimončič.
Nútené práce sa pre neho skončili v januári 1953. Ešte rok musel pracovať v Stavoindustrii. Potom sa prihlásil na vysokú školu.
Veliteľ Jozef Mikovič petepákom umožnil chodiť na omšu, spievať v zbore. Za to mu vyučovali tri deti katechizmus. Straníckemu vedeniu sa to nepáčilo a po roku Mikoviča odvelili.
„Prvým, za koho sme sa modlili, bol náš dirigent, páter Saturnin Karel Hanák, kapucín, ktorého zabil opitý stranícky šofér. V decembri 1953 opäť opitý šofér zabil študenta, dominikána, Lea Antonína Janovského,“ spomína si Ján Janok.
prebraté zo sme.sk